Emil Višňovský
Naše vysoké školstvo je 30 rokov v permanentnej “tranzícii”. Kto by si neželal, aby už prišiel čas, keď sa naše vysoké školy dostanú na trajektóriu vývoja, na akej dávno mali byť. Znamenalo by to však vytvoriť adekvátny
a fungujúci systém ich riadenia a rozvoja.
Základným stavebným kameňom, ktorý dlhodobo vymedzil “pravidlá hry”, bol a stále ním zostáva zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v jeho nespočetných “vylepšeniach” — dávno zrelý na nahradenie novým zákonom. V jeho kontexte a v nadväznosti na sporný zákon č. 269/2018 Z. z. o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania prišla nová Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo s Návrhom akreditačných štandardov.
Krokom vpred sa javia štandardy pre vnútorný systém zabezpečovania kvality, čím sa nadväzuje nielen na európske štandardy ESG 2015, ale aj na projekt Učiace sa Slovensko (2017). Celý text tejto časti štandardov je však všeobecný, takže je otázka, ako môže poslúžiť vysokým školám na utváranie ich vlastných vnútorných systémov? Ešte pred štandardami by sa mali formulovať princípy a zásady. Urobila si agentúra analýzu už existujúcich vnútorných systémov na vysokých školách? Vnútorný systém je manažérsky nástroj na plnenie poslania danej organizácie a v teórii i praxi manažmentu o tom existuje dosť poznatkov. Siahli po nich autori dokumentu?
Prvým krokom nazad sú štandardy pre akreditáciu študijných programov. Ide o pokračovanie predošlého modelu v kvázi-dokonalejšom šate. Kameňom úrazu je koncepcia nielen toho, “ako” akreditovať, ale “čo” akreditovať? Túto otázku si agentúra ani nemohla položiť, keďže jej rámec vymedzil zákon č. 269/2018 Z. z., kam sa “inštitucionálna akreditácia” (koncipovaná v Učiacom sa Slovensku a prítomná aj v analogickom zákone v Českej republike) nedostala. Iná možnosť je akreditovať študijný odbor, ktorého realizáciou sú študijné programy. Čomu má slúžiť nová Vyhláška Ministerstva školstva č. 244/2019 Z. z. o sústave študijných odborov, ak nemá súvis s akreditačným procesom?
Druhým krokom nazad sú štandardy pre habilitačné a inaugračné konanie, ktoré sa pokúšajú formalisticky “upratať” náš zastaralý proces graduácie v akademickej kariére. Namiesto moderného konceptu akademickej profesie a kariéry, ktorý by našiel výraz v legislatíve i manažmente, sa stále bazíruje na formalizovaných procedúrach získavania titulov. Samozrejme, že vysoké školy majú mať docentov a profesorov, ale to je názov pre pracovnú pozíciu (a nie “funkciu” či „funkčné miesto). Samozrejme, že pracovné pozície sa v kariérnom raste dosahujú “výkonom”, ktorý preukáže prínos akademika do príslušného odboru v podobe pedagogického či vedeckého (resp. umeleckého) diela, a to treba hodnotiť predovšetkým kvalitatívne. Čo ak by sa uvedené štandardy pre získanie pracovnej pozície docenta a profesora premietli do vnútorných procesov personálneho manažmentu na vysokých školách?
Suma summarum, celý akreditačný proces treba koncipovať inak. Quo vadis, SAAVŠ?