Emil Višňovský
Prof. Jozef Bátora mladší uverejnil výzvu, podľa ktorej je “dramaticky urgentná nutnosť transformácie univerzít u nás” (“Ukončme postkomunizmus na univerzitách”, Denník N, 20. 7. 2020). Aj keď takéto výzvy tu už boli, ba dokonca tu bola aj celá koncepcia transformácie v rámci projektu Učiace sa Slovensko (2017), sme stále tam, kde predtým (až na založenie novej Akreditačnej agentúry, ktorej činnosť sa pomaly rozbieha). S výzvou možno len súhlasiť, otázka je, komu je adresovaná? Teda kto má riešiť zaostávanie v grantoch, globálnej publikačnej činnosti a riadení univerzít? Výzva je zrejme myslená generálne, takže to majú riešiť všetci, od ministerstva cez manažmenty vysokých škôl až po “radových” akademikov.
Takisto možno súhlasiť s viacerými tvrdeniami prof. Bátoru, napr. že “mnoho slovenských akademikov na univerzitách je z hľadiska publikačných výstupov za slovenskými hranicami prakticky neznámych”, alebo že problémom je model riadenia, v ktorom “pozícia dekana je vybavená v podstate feudálnymi právomocami” (ktoré sa navyše centralizujú) a v ktorom plní problematické funkcie aj akademický senát. Som rád, že pridal svoj hlas k tomu, že urgentne “potrebujeme nový vysokoškolský zákon”, od ktorého sa môže zásadná transformácia odvíjať.
Ak sa prof. Bátora obáva, že keď sa “zásadné reformy akademického prostredia presadiť nepodarí”, tak budeme na univerzitách naďalej “pokračovať v postkomunistickom móde tak ako posledných tridsať rokov”, aj v tom s ním môžem súhlasiť až na to, že ten “postkomunistický módus” je našou domácou verziou neoliberálneho modelu univerzity, ktorý sme prevzali zo Západu, kde už takmer 50 rokov vytláča klasický humboldtovský model a mení povahu vysokoškolského vzdelávania i vedy na spôsob korporácie, biznisu či priemyslu. Kým mnohí západní akademici proti tomuto modelu dlhodobo protestujú a kritizujú ho (napr. iniciatíva holandských filozofov “Akademický manifest” z roku 2015), miestami aj úspešne, resp. nedržia sa ho nijako otrocky (ako mi potvrdili osobne napr. na univerzite v Bologni už pred 3 rokmi), u nás sme ešte ani nezačali poriadne chápať, o čo ide. Samozrejme, veľmi dôležitým faktorom je tu akademická tradícia, ktorá je na Západe taká silná, že aj popri všetkých neoliberálnych zmenách dokáže zachovávať jadro akademickej práce a kultúry, spočívajúce v orientácii na tvorivosť a riešenie reálnych problémov akademickej praxe. Zatiaľčo naša slabá akademická tradícia, navyše poznačená peripetiami minulých režimov, blúdi a tápe. Prejavuje sa to dezorientáciou na vonkajšie, formálne a kvantitatívne ukazovatele, ale hlavne odvádzaním koncentrácie nášho tvorivého akademického kapitálu — ktorý navyše nie je nijako mohutný — od podstaty svojho poslania.
V čom sa teda prejavuje neoliberalizácia na našich univerzitách? Práve v tom diskurze, ktorý prezentuje prof. Bátora, ale ktorý zavládol ako dominantný v celej akademickej sfére a jej manažmente. Príkladom je diskurz o vedeckých grantoch a publikáciách, ako ho čítame aj v uvedenom článku. A nielen diskurz, ale aj akademická prax. Takýto model vytvára predstavu i tlak, akoby “získavanie grantov” a “globálne publikácie” boli cieľom a zmyslom akademickej práce, ktoré naši akademici tak úboho naplňajú, že si už nezaslúžia ani svoje platy z verejných zdrojov! Akoby mali pracovať len a hlavne preto, aby získali nejaké prestížne granty alebo publikovali v prestížnych svetových médiách! Jednoducho prostriedok sa tu vydáva za cieľ a z prostriedku sa robí hlavné kritérium hodnotenia akademickej práce, pardón, “akademického výkonu” (čo je ekonomistický termín, prevzatý z materiálnej výroby a mechanicky prenesený do tvorivej akademickej sféry, pričom sa ešte zle definoval).
Samozrejme, že akademici potrebujú granty, a to tie najlepšie. Samozrejme, že majú publikovať výsledky svojej práce, a to v tých najlepších médiách. Ale toto všetko môže byť iba výsledkom viacerých úplne základných a nevyhnutných faktorov: ich serióznej tvorivej práce, plnej koncentrácie na ňu, autentickej motivácie a záujmu, kvalitných pracovných podmienok a stimulujúceho prostredia atď. Ak teda naši akademici nedosahujú tieto výsledky v medzinárodnom a globálnom meradle, pýtal sa niekto na príčiny toho? A riešil už niekto tieto príčiny? Tie príčiny spočívajú práve v tom, ako vedu i celú akademickú prax u nás vykonávame a riadime, v našich akademických a manažérskych praktikách. Tie potrebujeme zanalyzovať a transformovať, a nie iba vytvárať vonkajší tlak v podobe požiadaviek na granty a publikácie. Nie iba merať výkony a porovnávať ich s tými, čo ich dosahujú vďaka efektívnym a zmysluplným praktikám, ale postaraťsa o to, aby sme takéto praktiky mali u nás doma. To je primárna úloha akademického manažmentu. Nie iba požadovať a kontrolovať, ale zabezpečovať tvorivým pracovníkom také podmienky, aby sa mohli na svoju prácu sústrediť, neodvádzať ich od nej byrokratickými požiadavkami a pseudo- úlohami atď. Akademická práca pokiaľ nie je tvorivá, tak nie je žiadna, alebo potom je to tá “hra na vedu”, ktorú spomína prof. Bátora. Práve tu je celý komplex problémov, ktoré treba riešiť, a potom nebudeme plakať, že nemáme svetové výkony! Omieľať dokola reči o počte grantov či publikácií (a ešte citácií) nikam nevedie. Môžem dokonca povedať, že zlý akademický manažment je príčinou nášho zaostávania.
Modlou neoliberálov sú financie. Všetko vidia, hodnotia a riadia cez financie. Ale apel, že “slovenské daňové poplatníčky a poplatníci nemajú dôvod financovať na univerzitách ľudí, ktorí sa na vedu iba hrajú, respektíve na ňu vôbec nemajú“, ktorým neoliberáli stigmatizujú aj samých akademikov, nesedí a navyše je populistický. Pretože o financovaní verejných akademických inštitúcií nerozhodujú priamo daňoví poplatníci, ale vláda. Vláda je zodpovedná za to, koľko financií zo štátneho rozpočtu dá na vysoké školy a vedu (to známe nízke percento si môžete vyhľadať). Daňoví poplatníci tak môžu vládu kritizovať, robiť na ňu tlak alebo nebodaj prestať platiť dane. Ale vláda musí mať vzdelávaciu a vednú politiku, v rámci ktorej financuje vysoké školstvo tak, aby to prinášalo efekt a malo zmysel. Teda tak, aby naše univerzity boli tvorivými a produktívnymi inštitúciami na prospech spoločnosti a prispievali aj ku globálnemu rozvoju poznania i vzdelania.
Ukončiť postkomunizmus na univerzitách znamená podľa prof. Bátoru zaviesť čistý neoliberalizmus. Podľa mňa skôr naopak. Treba nájsť model, ktorý stavia na dobrých humboldtovských tradíciách v nových podmienkach info-techno-kultúry 21. storočia a čelí nástrahám globálneho kapitalizmu. Také trendy vo svete existujú.