Emil Višňovský
Vzťah medzi vzdelaním a politikou nie je automatický. Pre moderných politikov však bolo a je univerzitné vzdelanie viac než prípravou na kariéru. Bolo a je zárukou ich kompetentnosti a “značkou kvality”. Gándhího alma mater bola univerzita v Londýne, Guevara vyštudoval medicínu na univerzite v Buenos Aires. Tradičnou liahňou britských premiérov bol Oxford (od Thatcherovej po Johnsona) a americkych prezidentov Harvard (od T. Roosevelta cez JFK po Obamu). Mitterand absolvoval Sorbonnu, Merkelová má doktorát z akadémie vied v Berlíne. U viacerých to boli vojenské akadémie: Napoleon, Churchill, de Gaulle, Eisenhover, Carter. Vo výnimočných prípadoch sa množiny akademických a politických elít vzácne prelínali: Woodrow Wilson a TGM boli univerzitnými profesormi predtým, než sa stali prezidentmi. U všetkých však platilo jedno spoločne: vzdelanie bolo tým, čo utváralo ich osobnosť a bez čoho by neboli tým, čím boli. Na druhej strane mnohí politici vysokoškolské vzdelanie nemali: Lincoln, Hitler, Stalin, Willy Brandt, John Major či Lech Walesa, a napriek tomu “utvárali dejiny”.
Vzťah vzdelania a politiky však nie je predmetom toho vášnivého politického boja a verejných diskusií, akých sme svedkami u nás. Nikoho nezaujíma, ako vzdelanie, ktoré naši politici majú, ovplyvňuje ich politickú činnosť a či z nich robí aj osobnosti, ktoré si zaslúžia verejnú autoritu (tak ďaleko sme ešte nedorástli?). No každého zaujíma ich morálny profil (čo je správne). Ten sa stal hlavnou témou povolebného boja o moc tak, ako ním bol v už predvolebnom boji. Súčasná opozícia — zvlášť mimoparlamentná — chce s podporou médií a verejnosti poraziť vládu jej vlastnými zbraňami.
Pre poriadok treba povedať, že na to, aby došlo k odsúdeniahodnému činu, akým je plagiát školskej práce, musia byť aspoň dvaja: učitelia i študenti. Každý z nich pochybil iným spôsobom. Učitelia tým, že to pripustili, a študenti tým, že sa na to dali. Ani jeden z oboch vinníkov nemôže hádzať vinu na toho druhého. Obaja sú v tom spoločne.
A ešte niečo dôležité: legislatívne “odoberania titulov” je číry nezmysel. Rovnako ako účelové vyhlásenia o jeho nepoužívaní či vrátení. Každý vysokoškolský učiteľ i študent totiž vie, že obhajoba záverečnej práce (bakalárskej, magisterskej alebo aj doktorskej) je súčasťou štátnej záverečnej skúšky. Kto túto skúšku úspešne vykoná vrátane obhajoby, získava vysokoškolské vzdelanie. Jeho dokladom je diplom a titul s ním spojený s podpisom rektora. Kto skúšku úspešne nevykoná (napríklad preto, že neobháji prácu z dôvodu plagiátu), vysokoškolské vzdelanie nezískava. A ani doklad o ňom. Neexistuje možnosť mať vysokoškolské vzdelanie a zároveň nemať o ňom platný doklad s titulom. Nemôže teda ísť o “odobratie titulu”, ale len o anulovanie výsledku štátnej záverečnej skúšky so všetkými dôsledkami. Sankciou za dokázaný plagiát je strata vysokoškolského vzdelania (diplomu).
Politik nemusí mať vysokú školu. Musí mať “len” charakter, schopnosti a dôveru.