Kto akredituje a kto platí

Jozef Hvorecký

Je ťažké komplexne posúdiť kritériá zverejnené Slovenskou akreditačnou agentúrou pre vysoké školstvo (SAAVŠ), nakoľko sú vytrhnuté z kontextu.

Ak sa vám zdá, že ste túto vetu už čítali, nemýlite sa. Rovnakou vetou som začal predchádzajúci blog. Preto sa obávam, že aj budúce blogy sa začnú zhodne. Vidím totiž ďalší – a zrejme nie posledný – problém, na ktorý asi nikto vopred nemyslel. Asi preto, že ani SAAVŠ sa nevyhla chybe, typickej pre začínajúce organizácie.

Už na prvej prednáške z manažmentu sa dozviete, že najčastejšou chybou novovznikajúcej organizácie je absencia vízie – jej predstavy o dlhodobých cieľoch, ktoré chce svojou činnosťou dosiahnuť. Mám tip: „Aby sme sa za slovenské diplomy nemuseli hanbiť.“ Každá vízia má však háčik. Na nasledujúcich prednáškach Vám povedia, že sa jej treba držať a robiť všetko pre jej napĺňanie.

Ale nie o tom je blog. Je o ďalšej medzere v budúcom fungovaní SAAVŠ.

Zriadením SAAVŠ došlo k odčleneniu akreditácií od ministerstva školstva. Odčlenenie ovplyvní financovanie systému: Kto bude koordinovať počty prijímaných študentov tak, aby sa VŠ orientovali na spoločensky potrebné profesie? Na súkromných si študenti platia štúdium sami, takže daná otázka nemá zmysel, je už dávno vyriešená. Štúdium na verejných sa platí však z našich daní. Všetci musíme mať záujem na tom, aby sa nami vložené eurá míňali efektívne.

Kým boli akreditačná komisia a ministerstvo „jedna duša, jedno telo“, nikto nevenoval pozornosť súladu medzi počtom akreditovaných študijných programov a študentov na nich. Počet predpokladaných študentov bol súčasťou jednotlivých akreditačných spisov a konečné rozhodnutie o akreditovaní robil minister. Ten mohol (teoreticky) zamietnuť daný program kvôli už existujúcemu priveľkému počtu analogických študentov na iných VŠ a naopak, navrhnúť zriadenie potrebného odboru s prísľubom jeho finančného zabezpečenia jeho prípravy a vytvoreniu podmienok na akreditovanie (vytvorenie učiteľských miest, zabezpečenie financií na zriedenie priestorov a nákup vybavenia a literatúry, atď.). Neviem o tom, že by ktorýkoľvek minister konal niektorým z uvedených smerov. Ako naznačuje nedostatok absolventov najžiadanejších odborov a prebytok na ostatných, asi žiaden a nikdy.

Vytvorením nezávislej akreditačnej agentúry zanikla aj táto nevyužívaná možnosť. V súlade s pravidlami ENQA musí agentúra odsúhlasiť každú dostatočne podloženú žiadosť. Tým hrozí úplná strata koordinácie medzi počtom odborov a finančnými požiadavkami VŠ na ich realizáciu. Možných východísk je viac:

  • Ponechať veciam „voľný beh“, čiže pokračovať v súčasnom neriadenom prijímaní ľubovoľného počtu maturantov na ľubovoľné štúdium. Po absolvovaní VŠ ich bude treba rekvalifikovať, inak si nenájdu zamestnanie. To je plytvanie peňazí ako z učebnice financovania.
  • Stimulovať vysoké školy k podávaniu návrhov na zriadenie praxou požadovaných odborov s tým, že pre takéto odbory by napríklad existovali osobitné platové predpisy, nezávislé od súčasných tabuliek. Štát by zároveň (povedzme z eurofondov) financoval ich priestorové a materiálne vybavenie po dobu potrebnú na štandardnú dĺžku štúdia. Po nej by už škola zabezpečovala štúdium „v bežnom režime“.
  • Na existujúce odbory s privysokým počtom absolventov vypisovať tendre. Štát by pri nich určil, o aký počet študujúcich má záujem a ich financovanie by garantoval. Aby nedochádzalo k rozporu medzi platiacimi a neplatiacimi študentmi – a teda narúšaniu ich práv – víťazná škola (resp. školy) by nesmela mať platiacich študentov. Ostatné verejné VŠ s rovnakou akreditáciou by mohli žiadať školné vo výške štátnej dotácie a počty ich študentov by neboli obmedzené.

Sú zrejme možné aj iné riešenia. Dôležité je, aby sme povedali, ktoré chceme a či sľubuje skvalitnenie vysokoškolského štúdia. V tejto chvíli to vyzerá na pokračovanie súčasnej dichotómie: habadej akreditácií, bitka o študentov, pokračujúci pokles kvality absolventov. To určite nebolo cieľom zriadenia akreditačnej agentúry.

Takže opakujem návrh vízie: „Aby sme sa za slovenské diplomy nemuseli hanbiť.“

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *