Jozef Hvorecký
Pred dvomi rokmi – áno, tak dávno to už je – téma kvality školstva rezonovala spoločnosťou. Ani politikom nezostalo nič iné ako prejaviť záujem o ňu. Tak sa zrodil projekt Učiace sa Slovensko.
Mnohí namietajú, že je pesimistický, že je v ňom málo pozitív. Pýtam sa, koľko ich viete vymenovať v súčasnom školstve? Ďalším chýba séria krokov. Domnievam sa, že skupina expertov nemá šancu navrhnúť harmonogram riešiaci všetky problémy všetkých škôl. Na Učiacom sa Slovensku si cením presný opis súčasného stavu. Nevnímam ho ako pokus nájsť zázračný prútik – dokument skôr ukazuje, že neexistuje. Ak Ondrej Kaščák vo svojom blogu za riešenie považuje potrebu zabezpečiť dobrú prípravu učiteľov, spokojnosť učiteľov s výkonom ich povolania a slušný životný štandard, mal by si uvedomiť, že jednou vetou vlastne povedal obsah Učiaceho sa Slovenska – ale ani o krok sa neposunul k výsledku. Je jasné, že ak na špecifikáciu problémov treba takmer tristo strán, viaceré pretrvajú ešte roky. Dnes by sme sa mali predovšetkým snažiť o vytvorenie celospoločenskej atmosféry, v ktorej sa problémy budú riešiť postupne a systematicky.
Bez zmeny myslenia to nepôjde. To, že „najlepší učitelia sú schopní efektívne sprostredkovať žiakom 1,5-násobok stanoveného učiva za rok, najhorší len polovicu“ je pravda, ale rozdiely v efektívnosti práce platia pre všetky povolania. Navyše sa obávam, že docent Kaščák vníma tvrdenie „vysoko efektívni učitelia sú intenzívnym impulzom kariérnej dráhy žiakov, (…) podpriemerní učitelia sa ukazujú ako významná brzda tejto dráhy“ len cez množstvo naučených faktov. Akoby nepochopil, o čom Učiace sa Slovensko je. Jeho leitmotívom je dynamika vzdelávania, rozvoj mysle a vzdelávacieho prostredia.
Prínos učiteľa nie je v „utĺkaní“ žiakov vedomosťami, ale v rozvoji ich schopnosti učiť sa, nachádzať a rozvíjať potrebné poznatky. Vraví sa, že deti sa rodia s krídlami a učitelia ich majú naučiť lietať. U nás uprednostňujeme teóriu lietania pred samotným lietaním.
Niektorým tvrdeniam docenta Kaščáka nerozumiem. Ak „dnes poznáme faktory úspešnosti žiakov a aj to, ako by mal fungovať efektívny systém“, aký cieľ by mala ním navrhovaná „výskumná úloha štátu, ktorá by následne mala viesť k zmene systému hodnotenia a ohodnocovania“. Nebolo by efektívnejšie takýto systém navrhnúť ihneď a argumentmi preukázať jeho výhody?
Zakladanie ďalších a ďalších expertných skupín, formulovanie nových a nových výskumných úloh bude iba predlžovať agóniu nášho školstva. Riešenia, ktoré už poznáme, implementujme čím skôr. Jediné, na čo si musíme dávať pozor je to, aby si navzájom neprotirečili, aby sme odstraňovaním starých problémov nevytvárali nové.
Času nazvyš nemáme.