Všetky akademické inštitúcie vyrástli z jedného koreňa – Platónovej akadémie, ktorú grécky antický filozof založil na severnom okraji Atén asi v roku 387 pred. n. l. v olivovom háji, zasvätenom bohyni múdrosti Aténe. No Platónova škola vošla do dejín podľa mena mýtického hrdinu Akadéma, ktorému patrilo miesto, kde sa nachádzala. Vďaka platónskej tradícii sa každá „akadémia“ stala miestom i symbolom vzdelanosti a učenosti.
Platónova akadémia bola školou aj miestom vedeckého bádania zároveň. Tieto dve konštitutívne zložky akademických inštitúcií sa v rôznom pomere zachovávali počas celých dejín a nikomu ani nepadlo oddeľovať ich od seba. Na ich jednote stavali nielen stredoveké, ale aj novoveké akademické inštitúcie, ktorými sa stali najmä univerzity, vyjadrujúce svojim latinským menom „universitas“ jednotu, celok, „spoločenstvo učiteľov a študentov“, ktorí spolu tvoria „komunitu učencov“. Takýto koncept univerzity ako celostnej akademickej inštitúcie je základom aj najvýznamnejšej novovekej tradície humboldtovskej univerzity od začiatku 19. storočia, ktorú v anglo-americkom svete zásadne podporila idea univerzity írskeho kardinála J. Newmana.
Prvú odchýlku od tejto tradície predstavovala napoleonská univerzita vo Francúzsku takisto v 19. storočí, ktorá zamerala vysokoškolské vzdelávania na prípravu štátnych zamestnancov a stala sa nepriamo aj zdrojom neskorších polytechnických univerzít. No v tom istom Francúzsku nezanikla ani tradícia kráľovských akadémií ako učených spoločností, ktorá pochádzala ešte zo 17. storočia a podľa vzoru ktorej vznikali ďalšie kráľovské akadémie v 18. storočí (britská, švédska, ruská atď.). Napokon v 20. storočí sa história akademických inštitúcií najmä v dôsledku prudkého vývoja tejto sféry v USA ďalej diferencovala. Vznikali na jednej strane nielen klasické a tradičné univerzity, ale aj polyfunkčné „polyverzity“ a vysoké školy, zamerané na rôzne typy a stupne vzdelávania s rôznym pomerom vedeckého výskumu, a na druhej strane národné alebo štátne akadémie, zamerané prevažne na výskum neraz s minimálnym, prípadne nulovým podielom vzdelávacej činnosti. Tento vývoj bol typický najmä pre etablovanie a rozvoj národných štátov od 19. storočia, pretože ich vlády mali eminentný záujem na produktívnom využívaní vlastného vedeckého potenciálu pre svoj rozvoj, a teda aj na jeho podpore a financovaní. Tak popri univerzitách existujú „mimouniverzitné“ akademické inštitúcie, orientované prevažne na vedecký výskum – čosi ako „knowledge factories“ – vo väčšine vyspelých štátoch (CNRS vo Francúzsku, Max Planck Gesellschaft a Leopoldina v Nemecku, Weizmannov inštitút v Izraeli ai.). Zrejme iba zlá vláda môže pristúpiť k tomu, aby začala svoj vzácny akademický potenciál nejakým spôsobom decimovať. V krajinách Strednej a Východnej Európy sa po 2. svetovej vojne tento potenciál koncentroval a rozvíjal aj v národných akadémiách vied a umení, ktoré ani zďaleka nemali korene len v sovietskom vzore, ale nadväzovali na staršie domáce úsilie o etablovanie akademickej tradície, čo je aj prípad Slovenska a dejín Slovenskej akadémie vied.
V súčasnom svete sa teda termín „akadémia“ legitímne používa tak pre univerzity, ako aj pre národné akadémie vied, pričom oboje je výrazom a súčasťou modernizácie tej-ktorej krajiny. Niekde je silnejšia i úspešnejšia univerzitná tradícia, inde akademická, prípadne sú v istej rovnováhe.
Ako to je na Slovensku? Celkovo je zrejmé, že naša domáca akademická tradícia, či už univerzitná alebo akademická, je stále veľmi mladá a nemá ani 100 rokov. Takisto peripetie, ktorými táto tradícia prešla, sa nemohli nepodpísať pod dedičstvo a obraz akademického sveta u nás, aký nachádzame dnes. Je to téma na samostatnú analýzu.
Univerzity a akadémia vied u nás nestoja a nemôžu stáť proti sebe. Naopak, majú viac spoločného než rozdielneho a iba ich vzájomná spolupráca a jej umná koordinácia zo strany štátu môže priniesť synergické efekty, ktoré v oblasti vzdelávania a vedeckého výskumu tak veľmi potrebujeme. Taký je aj postoj iniciatívy Za živé univerzity, ktorá nevznikla preto, aby čokoľvek iniciovala proti Slovenskej akadémii vied ani naopak v mene SAV proti univerzitám. Na naše univerzity a akadémiu vied sa pozeráme ako na integrálne súčasti nielen domácej, ale aj medzinárodnej akademickej obce a z tohto hľadiska chceme o nich aj diskutovať.