(Ad: Treba slovenské univerzity oživovať?, SME, 21. 12. 2015)
Profesor Štefan Toma sa v článku „Treba slovenské univerzity oživovať?“ (SME, 21. 12. 2015) podujal zaujať „zásadné“ stanovisko k Vyhláseniu našej iniciatívy. Nesúhlasí s návrhom, aby sa kriticky prehodnotil systém riadenia, financovania a akreditovania vysokých škôl. Podľa neho je až na pár detailov v poriadku. To si dnes asi nemyslí už ani minister školstva. Ešte v apríli 2012 K. Mičieta, J. Masarik a I. Hubač napísali v Pravde, že „situácia na slovenských vysokých školách a univerzitách je neutešená“” a nazvali ju „falošnou ilúziou vzdelanosti“. Za príčiny označili „pomýlenú filozofiu školstva a politický lobizmus“.
Po deklaratívnom súhlase s úvodom nášho vyhlásenia sa profesor Toma zameral na to, čo označil za „nesprávne názory“ a „nepresnosti, či až nepravdy“. Plne uznávame jeho právo mať vlastný názor. Odmietame ale jeho snahu vynášať kategorické súdy o iných, rovnako legitímnych názoroch. Pokiaľ ide o to, ktorým názorom sa riadiť a ktorým nie, treba sa spoliehať na konsenzuálne závery odborne vedenej diskusie. Jedným z cieľov našej iniciatívy je práve takúto diskusiu otvoriť. Chceme diskutovať o princípoch, ktoré by pomohli systému ako celku. Nenárokujeme si na „monopol na pravdu“. Chceme počúvať oponentov a hľadať východiská, prijateľné pre všetkých.
V záujme korektnosti pokladáme za nutné zaujať stanovisko k vyjadreniam prof. Tomu. Napríklad píše, že „Rozdeľovanie financií na študijné programy však už robí vysoká škola a nie Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu, ako tvrdia autori.“ Samozrejme, veľmi dobre vieme, že ministerstvo školstva prideľuje financie vysokým školám a tie si ich následne rozdeľujú medzi svoje súčasti. Naša kritika sa vzťahuje na každoročné zmeny metodiky, ktoré bránia VŠ plánovať svoje rozpočty vopred na dlhšie obdobie.
Podobne musíme oponovať tvrdeniu, že „Vedecký výskum nebol nikdy financovaný podľa počtu doktorandov, ale prakticky výlučne cestou grantov.“ V súlade so svojou metodikou (Metodika rozpisu dotácií zo štátneho rozpočtu verejným vysokým školám) ministerstvo prideľuje vysokej škole financie na vedecký výskum podľa „podielu vysokej školy na priemernom počte doktorandov v dennej forme doktorandského štúdia po dizertačnej skúške v kalendárnom roku 2014“. Výška tejto dotácie je rovnaká ako výška dotácie za získané zahraničné granty – v oboch prípadoch 10%. Zvyšok sa rozdeľuje cez tzv. inštitucionálne prostriedky, čiže priamym rozpisom z ministerstva. Aj v tomto rozpise hrajú výsledky doktorandov významnú úlohu, keďže počty doktorandov sú jednou z premenných v rámci podkapitoly Poskytovanie vysokoškolského vzdelávania a zabezpečenie prevádzky vysokých škôl. Ďalšiu úlohu hrajú nepriamo cez hodnotenie školy pri komplexných akreditáciách. Dve z troch kritérií nedávnej komplexnej akreditácie boli odvodené od počtu a výsledkov doktorandov. Vplyv doktorandov na financovanie VŠ je teda veľmi výrazný – až priveľký na to, že ide o začínajúcich výskumníkov.
O niektorých tvrdeniach prof. Tomu zasa máme pochybnosti, či ich myslel vážne. Tvrdiť, že citačné kartely neexistujú „v prírodných, medicínskych a technických vedách, v ktorých sa výsledky publikujú prevažne v medzinárodných časopisoch“ znamená ani netušiť, že citovanie kamarátov sa dá dosiahnuť už drobnou zmienkou typu „na podobnej problematike pracujú aj A, B, C, …“ Ani recenzenti toho najšpičkovejšieho medzinárodného časopisu nebudú požadovať odstránenie takejto vety. Citačné kartely sú vážnym problémom nielen v humanitných disciplínach – a nielen na Slovensku. My na tento fenomén upozorňujeme v súvislosti s nekritickým prenášaním hodnotenia kvality vedeckej produkcie na základe citačných kritérií mimo oblasť prírodných a technických vied. Problém je však oveľa zložitejší a vyžaduje si samostatnú analýzu.
Aby sme my, akademici, v diskusii nevyjadrovali len svoje subjektívne stanoviská a postoje, viac či menej opreté o osobné skúsenosti, potrebujeme kvalifikované analýzy. Profesor Toma sa domnieva, že „netreba nič podobné“ ako „nové pracovisko (najlepšie na SAV)“, zamerané na tvorbu takýchto analýz a na celkový výskum problémov terciárneho vzdelávania. Žiaľ, treba ho veľmi urgentne. Podobné akademické pracoviská existujú a efektívne pôsobia všade vo svete (v susednom Česku hneď dve) – navrhujú koncepcie podložené dlhodobým výskumom kľúčových otázok a progresívnych trendov v pedagogickej praxi i teórii. Akademický svet sa hýbe. To len my sme si týchto zmien primálo vedomí.
Ak chceme vysoké školstvo skvalitniť, musíme vziať za základ postupy evaluácie, ktoré sa uplatňujú v krajinách s oveľa lepšími výsledkami. Súhlasíme s prof. Tomom: „V takýchto malých krajinách každý pozná zo svojho odboru každého, s jedným je kamarát a druhému stúpil na palec. Aká môže byť potom objektivita hodnotenia?“ Na rozdiel od neho si však nemyslíme, že „sme odkázaní na kvantitatívne ukazovatele“, nakoľko „pracovné skupiny AK SR, ktoré robili akreditáciu, mali, resp. mohli mať (!) patričné články v rukách a posúdiť ich kvalitu prinajmenšom podľa kvality časopisu, v ktorom bola práca publikovaná.“ Toto „rýdzo slovenské“ riešenie prezrádza snahu uzatvárať sa pred svetom. Odmietame názor, že sme odkázaní na posudzovanie kvality výlučne na základe kvantitatívnych ukazovateľov (počet publikácií a citácií, finančný objem pridelených grantov, počet ukončených doktorandov a pod.). Malé krajiny, ktoré chcú mať kvalitné vysoké školy, riešia otázku objektívnosti evaluačných komisií prevahou zahraničných odborníkov v nich. Tým sa odstráni konflikt záujmov. Nie spôsobom, ktorý obhajuje profesor Toma – kvalitu nahradiť kvantitou a potom „objektívne“ porovnávať čísla.
Slovenská „filozofia“ vysokého školstva je pomýlená nielen tým, že sa snažíme vytvárať stále absurdnejšie a podrobnejšie kvantitatívne kritériá až na úroveň delenia časopisov či vydavateľstiev na „správne“ a „nesprávne“. Najväčším nešťastím je úsilie odchyľovať sa za každú cenu od osvedčených akademických praktík vo svete:
· Zaviedli sme napríklad pojem „garanta“, hoci všade vo vyspelom svete za kvalitu absolventov ručí škola a jej manažment. Na konkrétnych pracovníkov prenáša iba časť svojich právomocí spojených so vzdelávacími činnosťami. Pri ich výbere sa riadi iba vlastnými kritériami, nie príkazmi akreditačnej komisie. Pokiaľ to uzná za vhodné, môže ich kedykoľvek zameniť za iných a nehrozí jej za to zrušenie študijného programu. Vo svojich rozhodnutiach je jednoducho autonómna.
· Zo zákona sme stanovili jednotnú organizačnú štruktúru VŠ. Je nastavená tak, že akademické senáty majú právomoci, ale nie zodpovednosť. Rektori a dekani majú zodpovednosť, ale nie právomoci. (Súkromná firma s takto nastaveným riadením by sa na trhu neudržala ani týždeň.)
· Akreditácie robíme spôsobom, aký sa v Európskej únii štandardne neuplatňuje. Prečo si univerzita nemôže vybrať akreditačnú komisiu v zahraničí, ktorej odobrenie by bolo platné aj na Slovensku? Prečo je zákonom viazaná byť hodnotená našou AK? Zahraničnou akreditáciou by si zvýšila renomé v súlade s predstavami Európskej asociácie pre overovanie kvality vysokoškolského vzdelávania (ENQA).
· U nás neplatí, že verejné, štátne aj súkromné VŠ majú rovnaké právo uchádzať sa o dotácie a granty z verejných zdrojov. Aj preto sú možnosti a prínos súkromných VŠ spochybňované a marginalizované. Eklatantným príkladom je hlasovací systém rektorskej konferencie, kde hlas rektora verejnej VŠ má váhu piatich hlasov rektorov zo súkromných.
Zdá sa, že prof. Tomu netrápi, že naša AK nemôže byť členom ENQA, lebo je politicky závislá. Minister – nominant politickej strany – môže svojím rozhodnutím zvrátiť aj najdôkladnejšie pripravené hodnotenie AK. Akreditačná komisia nie je nezávislý orgán, akým by sa musela stať, aby mohla byť riadnym členom ENQA. Nehovoriac o ďalších „slovenských zvyklostiach“, ktorými narúšame jej štandard. Napríklad pri nedávnej komplexnej akreditácii sa aplikovali ministerstvom formulované kritériá, hoci Slovenská rektorská konferencia ich jednomyseľne odmietla. To protirečí bodu 2.2 Štandardov a postupov ENQA: Pre zabezpečenie efektivity a objektívnosti je životne dôležité, aby externé posudzovanie kvality malo jasné ciele odsúhlasené všetkými stakeholdermi.
Chce teda profesor Toma, aby akreditácie naďalej pokračovali doterajším spôsobom? Ak áno, podporuje snahy izolovať slovenské VŠ od štandardného akademického prostredia a tým naďalej devalvovať ich povesť. Ak nie, mal by sa pripojiť k našej snahe odpolitizovať vysokoškolský systém a nastaviť kritériá hodnotenia spoločenským a akademickým konsenzom. Začnime o tom diskutovať, pretože do konca bežiaceho obdobia akreditácií 2014-2019 máme už iba 4 roky, nie 6, ako mylne tvrdí. Premyslime ďalšiu akreditáciu naozaj „komplexne“, inak sa dostaneme do rovnakej pasce ako v roku 2013.
Na záver súhlasíme s profesorom Tomom, že aj u nás sa udržali „ostrovčeky pozitívnej deviácie“ – jednotlivci a tímy, ktorí nepodľahli akademickým pseudohodnotám, deformovaným normám a od nich odvodeným akademickým praktikám. Naša iniciatíva sa obracia práve na tých, čo nerezignovali a snažia sa o ozdravenie nášho akademického života, o jeho systémové zmeny, teda o to, aby naše vysoké školy mohli žiť spôsobom, ktorý poznáme z kvalitných univerzít v zahraničí.