(Ad: Fišera: Školy nemusia vopred poznať kritériá, Pravda, 29. 11. 2015)
Zákon z roku 2002 nariadil akreditovať vysoké školy. Žiaľ, nijako nedefinoval samotné procesy a ich náplň. Cez novely a vyhlášky sme dospeli k ako-tak definovaným pravidlám. Tie však svojou nestabilitou a absenciou dlhodobej koncepcie vyvolávajú čoraz väčšie napätie v akademickej obci. Zdá sa, že po toľkých rokoch prišiel čas na systémovú zmenu. Je potrebné pokročiť ďalej. Už aj ministerstvo školstva pripúšťa možnosť akreditovať iba celé študijné odbory, a nie jednotlivé študijné programy. Riešiť parciálne otázky už ale nestačí.
V súlade so zásadami manažmentu kvality treba nastaviť procesy v organizáciách tak, aby kvalitu garantovali ony samy. Zodpovednosť voči externému prostrediu musia niesť univerzity, nie iba tí ich pracovníci, ktorý napĺňajú predstavy byrokratov, tzv. garanti a spolugaranti. Veď ani z nedávnych emisných podvodov nevinia návrhárov motora, ale firmu. Presne v tomto duchu sú slabo pripravení absolventi vizitkou vedenia univerzít. Aby vedenia mali možnosť tento proces riadiť, musia mať právo poveriť strážením kvality kohokoľvek, koho uznajú za vhodného – bez rigidne stanovených pravidiel a zásahov zvonka. Tie môžu devalvovať aj najlepšie úmysly. Napríklad požiadavka akreditačnej komisie, aby garantovali iba docenti a profesori, vedie k ich „masovej produkcii“ a znehodnoteniu ich titulov.
Pojem „akreditácia“ sa dodnes sa nepodarilo vyčistiť. V krajinách s najlepšími univerzitami platí, že akreditácia je udelenie „kreditu“ (práva, licencie) vykonávať vzdelávaciu činnosť vedúcu k akademickému titulu (resp. aj výskumnú činnosť). Inštitúcii sa spravidla udeľuje pri jej založení, pričom dodržiavanie licenčných podmienok sa pravidelne preveruje. Kontroluje sa však iba dolná hranica, teda to, či poskytované štúdium sa dá označiť prívlastkom „vysokoškolské“. Ak už raz nejaká inštitúcia získala zo zákona akreditáciu čiže licenciu na svoju činnosť, rovnako iba zo zákona jej môže byť odňatá.
Odlišným procesom je „evaluácia“ – hodnotenie úrovne napĺňania poslania, na ktoré sa akreditácia vzťahuje. Evaluácia má zmysel iba v dlhodobom horizonte, pričom u nás zaužívaných šesť rokov treba považovať za minimum. Optimálnym intervalom by bolo osem až desať rokov. Ak výsledky evaluácie ukážu, že vysoká škola neplní svoje poslanie, môže nasledovať postih. Tým môže byť varovanie so žiadosťou napraviť nedostatky, ale aj sankcie až po stratu akreditácie. Z toho je zrejmé, že naša Akreditačná komisia je vlastne „Evaluačná komisia“ a pojmy akreditácia a evaluácia sa v jej činnosti zmätočne miešajú. Jedným z výsledkov evaluácie býva napríklad udelenie práva uchádzať sa o štátne vedeckovýskumné granty a získavať z nich finančné prostriedky. To u nás neplatí – úspešne evaluované súkromné univerzity sa síce môžu o granty VEGA a KEGA uchádzať, prostriedky však nedostanú.
Ako vidieť, nejde iba o „hru so slovíčkami“. To, čo sa pod hlavičkou akreditácie deje u nás a vo svete, sú dva rozdielne pojmy a procesy. V zahraničí sa pod akreditáciami štandardne rozumejú iba žiadosti o akreditovanie novo zakladaných inštitúcií. V rámci akreditácie už existujúcich inštitúcií je neštandardné podávať žiadosť o akreditáciu každého študijného programu, vrátane už bežiacich. V súčasnom svete, ktorý nastúpil trend inovácií vo všetkých oblastiach, by to bolo aj absurdné.
U nás vládne nesystémový chaos. Vysoké školy podľa zákona musia žiadať o akreditáciu, resp. reakreditáciu každého nového či inovovaného študijného programu. Vtedy – čuduj sa svete?! – vopred vedia, čo musí žiadosť obsahovať a vďaka tomu aj dosť presne odhadnúť budúci výrok Akreditačnej komisie. Ak napr. Univerzita Komenského vznikla v r. 1919 a Vysoká škola manažmentu v Trenčíne (prvá súkromná vysoká škola na Slovensku) v r. 1999, týmto aktom zo zákona získali aj akreditáciu ako celky. Na tom sotva niečo môžu zmeniť parciálne akreditácie jednotlivých študijných programov. Z tohto hľadiska samotný pojem „komplexná akreditácia“ stráca zmysel, ak má znamenať pravidelné „komplexné“ potvrdzovanie či nepotvrdzovanie inštitúcie ako celku v 6-ročných intervaloch na báze jej výsledkov vo vzdelávaní či vede. Zmysel má skôr pojem „komplexná evaluácia“ – potom však treba stanoviť, aké dôsledky má pre existenciu inštitúcií a ich rozvoj. Celý proces teda treba pochopiť a prebudovať od základov.
Podľa vyjadrení súčasného predsedu Akreditačnej komisie je však „nezmyslom“ transparentnosť a možnosť predikcie v prípade tzv. komplexnej akreditácie, hoci práve pri nej by bolo treba ešte presnejšie vedieť, aké požiadavky treba naplniť. Rozhoduje totiž o bytí a nebytí študentov, ktorí študujú príslušné programy, aj učiteľov, ktorí na evaluovanom – v našom zmätenom slovníku rozumej „akreditovanom“ – pracovisku pôsobia. Tvrdiť, že „každá vysoká škola musí vykonávať vedecko-výskumnú činnosť“, znamená konštatovať trivialitu. Ak máme proces „komplexnej evaluácie“ – pardon, „akreditácie“ – brať vážne, tak v ňom nesporne ide jednak o „prežitie“ , jednak o umiestnenie sa v skupine vysokých škôl (univerzitné-neuniverzitné, výskumné-profesijné) s finančnými dôsledkami pre hodnotených. Komplexná akreditácia je preto „komplexná“, že je zložitá tak, ako samotná akademická práca a tvorba. Pestrosť akademických, pedagogických, vedeckých a umeleckých disciplín si vyžaduje poznať, akým metrom sa ktorá z nich bude hodnotiť. Adekvátne kritériá, ktoré sú známe vopred, nepožadujeme preto, aby sme sa im účelovo prispôsobovali, ale preto, aby sme mali záruku, že snaha vedenia školy a jej zamestnancov v hodnotenom období nie je v rozpore s budúcimi očakávaniami AK.
Ako sa budete tváriť po dlhoročnom tréningu behu na 100 metrov, keď sa na štarte dozviete, že sa nebeží hladká stovka, ale 110 metrov cez prekážky? V šiestom roku už končiacej akreditácie sa zmenil požadovaný počet profesorov a docentov z jedného na troch. Prišlo to bez upozornenia. Ak ich pracovisko nemalo dosť, vôbec to nemuselo súvisieť s absenciou vedy a výskumu na ňom. Mohlo to byť aj preto, že žiadosti jeho pracovníkov o habilitácie a inaugurácie ležia mnoho mesiacov inde. Na pracoviskách, ktoré majú právo ich vykonávať a ktoré ich prerokovanie odkladajú z konkurenčných dôvodov tak dlho, ako sa dá.
Podobné účelové (ne)akademické správanie sa stáva bežným. Nikto nevie, či nabudúce budú mať najvyššiu cenu monografie, karentované články alebo príspevky zo svetových konferencií. To sa určuje dodatočne. Možno klame „šuškanda“, že ten, kto zostavuje kritériá, dolaďuje ich podľa toho, čoho má práve najviac. Keby však tvorcovia kritérií boli vedení zlými úmyslami, konali by presne tak.
Predseda AK tvrdí: „Vo Veľkej Británii, nielenže kritériá nezverejňujú, ale naopak, často ich menia, aby sa vysoké školy nesústreďovali len na to, aby plnili stanovené kritériá“. V štandardnom a etickom akademickom svete by niečo iné bolo absurdné. Jeden z autorov pracuje na Liverpoolske univerzite, ďalší sú v pravidelnom styku s britskými školami. Poznať kritériá vopred sa považuje za základ akademickej férovosti, spravodlivosti a gentlemanstva. V Británii dokonca platí, že vzdelávacia a vedecká činnosť sa hodnotia samostatne. U nás sa vzdelávacia činnosť do evaluácie vôbec nedostala.
Naše výhrady teda nemajú nič spoločné s nevyhnutnosťou „vykonávať vedecko-výskumnú činnosť“. Každý z autorov ju robí bez ohľadu na to, že raz – povedzme, o šesť rokov – bude naša práca „započítateľná“. Zdravý rozum však káže mať aspoň orientačnú informáciu, aké výsledky budeme musieť preukázať. Táto požiadavka je o to akútnejšia, že doterajšie pravidlá sa stanovovali neskoro, na samom konci hodnoteného obdobia. Dokonca sa menili za pochodu. Navyše, samotné postupy sú predmetom kritiky aj kvôli svojej ťažkopádnosti a administratívnej náročnosti. Neosvedčili sa.
Rovnako sa neosvedčil samotný proces komplexných akreditácií ako taký, nehovoriac o základnom pojmovom zmätku. Málokto má dojem, že tento nástroj zvýšil kvalitu VŠ a umožnil lepšie ich diferencovať. Predstava, že by sme mali rovnako postupovať aj v roku 2019, je priam desivá. Súhlasíme so všetkými, čo hovoria: čím menej budeme v našom akademickom svete hovoriť o akreditáciách, tým lepšie. To však predpokladá nastaviť ich konsenzuálne, racionálne a efektívne.
Iniciatíva Za živé univerzity