Jozef Hvorecký
Ako ešte v roku 2008 konštatovala správa Európskej asociácie univerzít, riadenie slovenských vysokých škôl je prekomplikované, pričom mnohé prekážky efektívneho riadenia sú priamymi dôsledkami vysokoškolského zákona. Pretože jedným z cieľov reformy VŠ, sľúbenej v novom vládnom programe, je modernizovanie riadenia VŠ, naznačím zmeny, na ktoré sa treba zamerať:
- Formálne delenie VŠ na tri skupiny – výskumné, odborné a „bez prívlastku“ sa neujalo. Doterajšie úsilie pripomína Sizyfove tlačenie skaly do kopca. Keď sa už-už zdá, že sa po komplexnej akreditácii dosiahne cieľ, všetko sa vráti na počiatok. Aký-taký zmysel by mohlo mať iba rozdelenie VŠ na univerzity a odborné vysoké školy typu „fachhochschule“.
- Namiesto formálneho kategorizovania inštitúcií by bolo užitočnejšie rozdeliť ich financie na dve (zhruba rovnako veľké) skupiny. Z jednej kopy by sa financovalo vzdelávanie bakalárskeho a magisterského štúdia podľa počtu študentov podobne ako dnes. (Pritom by si štát mohol vyhradiť právo na niečo ako „numerus clausus“, t. j. nefinancovať štúdium všetkých prijatých študentov, ale iba určitý počet najlepších.) Z druhej kopy by sa financovali doktorandi, postdoktorandi a vedecký výskum grantovou formou. Vzhľadom na známe slovenské „prihrávanie grantov kamarátom“ by absolútna väčšina hodnotiteľov mala byť zo zahraničia. To by sa malo definovať v štatútoch príslušných grantových agentúr ešte predtým, ako sa tento spôsob rozdeľovania financií začne používať.
- Miesta docentov a profesorov definovať ako „funkčné“, teda patriace na isté pracovisko. Pokiaľ sa popri tomto medzinárodne uplatňovaným spôsobom obsadzovania pracovných miest zachová aj existujúci systém inaugurácií a habilitácií, ťažko si predstaviť chaos, ktorý v systéme prijímania pracovníkov vznikne. Prestane byť jasné, kto je kto a prečo. Preto treba inaugurácie a habilitácie zrušiť. Existujúci docenti a profesori o svoje tituly nemusia prísť. Jednoducho časom “vyhynú”.
- Podstatne treba zjednodušiť riadiacu štruktúru VŠ. Zákon by ju mal definovať iba na najvyššej úrovni – správna rada, rektor, prípadne univerzitný senát. Vnútornú štruktúru treba ponechať na rozhodnutí jednotlivých VŠ (povedzme vymedzenie právomoci dekanov a senátov fakúlt, ak sa ich rozhodnú zachovať). Rektor by mal mať právo veta voči rozhodnutiam nižších orgánov a správna rada môže byť rozhodcom v sporných prípadoch.
- S cieľom zostručniť zákon treba z neho vyhodiť aj sekcie o tom, kto je vysokoškolský učiteľ, čo všetko má robiť a ako má prebiehať výberové konanie (§75-80). To všetko by malo byť v výlučnej kompetencii každej VŠ – je to predsa zamestnávateľ ako každý iný. Je to totiž veľmi výrazné porušenie príncípu autonómie VŠ. (Ak si škola vyberie nekompetentného docenta alebo profesora, či dokonca plagiátora, následky si bude niesť sama.)
- Zo zákona musí vypadnúť aj časť o Akreditačnej komisii. Jediné, čo by tam malo ostať, je povinnosť VŠ byť raz za X rokov hodnotená agentúrou, ktorá je členom ENQA. Nasledovníčku Akreditačnej komisie treba zriadiť iným legislatívnym aktom – nie vysokoškolským zákonom – a tak, aby sa mohla stať plnoprávnym členom ENQA.
Obávam sa, že namiesto zhody na podobných rámcových krokoch sa diskusia obráti smerom k nepodstatným detailom:
– O tom, koľko rokov praxe a akú prax musí mať uchádzač, aby mohol dostať výnimku z povinnosti inaugurovať/habilitovať sa,
– O tom, ako nadradiť bratislavské a košické univerzity voči vidieckym a súkromným,
– O tom, ktorá členská agentúra ENQA je „dostatočne dobrá“, aby mohla hodnotiť naše školy,
– O tom, čo s uchádzačmi, ktorým sa ešte nesplnil cieľ získať vysnívaný titul na náhrobný kameň.
Ak má ísť diskusia týmto smerom – a nedajbože aj takto vyústiť – potom je snáď lepšie žiadnu reformu nerobiť.