Emil Višňovský
Na našich vysokých školách — tak ako v súkromnom biznise, ale aj verejnej politike — sa hlavným nástrojom riadenia stali peniaze. Peniaze ako odmena a peniaze ako trest. A, samozrejme, peniaze ako hlavný motív “výkonu”. Najnovším “vynálezom” tohto pseudomanažmentu sú “minimálne požiadavky na individuálny výkon tvorivého zamestnanca” a jeho analogická aplikácia na doktorandov v podobe ich “minimálneho publikačného výkonu”.
Patrí k podstate neoliberálnej kapitalistickej “spoločnosti výkonu” (pozri napr. Byung-Chul Han: Vyhořelá společnost. Praha: Rybka Publishers, 2016), že sa v nej všetko, teda aj pracovný výkon oceňuje tým, že sa “meria”, t. j. aplikujú sa kvantitatívne (matematické, štatistické) jednotky na jeho určenie. Táto kvantitativistická “logika” je v tomto systéme pochopiteľná, pretože mu v prvom rade (i v konečnom dôsledku) ide o finančné (monetaristické) efekty. Všetky “čísla” sa napokon premieňajú na financie. Čím väčšie čísla, tým vyšší výkon a tým väčší predpokladanýfinančný zisk. Tejto “kultúre výkonu” zodpovedá ideológia “dataizmu”: všetko sú dáta a o všetkom rozhodujú dáta. Aj ľudia ako aktéri (manažéri, politici, mediálni pracovníci atď.), odchovaní touto ideológiou, už myslia len v kategóriách dát a čísel. V súlade s tým je aj absolútne nevyhovujúci model financovania vysokých škôl, ktorému sa tieto generálne podriaďujú.
Výnimkou z tejto “kultúry merania” nie sú ani vzdelávacie a akademické inštitúcie (ako by mohli byť?). Aj tie podliehajú diktátu financií, transformovaného do formalistického byrokratického modelu manažmentu prostredníctvom výkonových dát a “hier” s nimi. V praxi to znamená zásadné ignorovanie tvorivej povahy akademickej práce (napriek používaniu kľúčového slova “tvorivý zamestnanec”). Nejde tu len o mechanický ekonomistický prenos chápania “výkonu” zo sféry materiálnej produkcie do sféry intelektuálnej tvorby, ale o absenciu adekvátneho modelu riadenia tvorivej akademickej práce, ktorý by bol postavený napr. na pojme “akademického diela” (pedagogického, vedeckého, umeleckého) a oceňovania jeho kvalitatívneho prínosu (príspevku) do danej intelektuálnej oblasti. Preto ide len o pseudomanažment, a nie o autentický manažment, ktorý by vychádzal z poznania to, čo a kto je tu predmetom riadenia.
V tomto kontexte každý pokus stanoviť “minimálne požiadavky na individuálny výkon tvorivého zamestnanca” znamená vytvorenie a aplikáciu manažérskeho nástroja v dobrom úmysle zabezpečiť existenciu akademickej inštitúcie, a to predovšetkým po stránke finančnej v rámci existujúceho zlého modelu financovania. Zároveň táto manažérska iniciatíva stojí na predpoklade, ktorý nerozlišuje medzi kvalitou zamestnancov: všetci tvoriví pracovníci sú nedôveryhodní, pretože bez finančného diktátu by “minimálny výkon” nedosiahli. Inak povedané, všetci tvoriví pracovníci sú buď neschopní, alebo nemotivovaní (prípadne oboje spolu), takže ich treba zvonku k výkonom nútiť a donútiť. Samozrejme, v ich vlastnom existenčnom záujme, aby si takto obhájili svoje pracovné miesta. Ešte inak povedané, je to “bič na nevýkonných”, ktorí by inak len poberali svoj plat a nič nerobili. To, že skutočne tvoriví pracovníci takýto bič zvonka nepotrebujú a dosahujú nielen “minimálne výkony” sami od seba, je vedľajšie. Podľa skrytého predpokladu však takýchto akademických pracovníkov u nás jednoducho nemáme. Stačí už len dodať: a ani nikdy nebudeme mať, pokiaľ budeme praktizovať len tento systém pseudomanažmentu.
V tomto výkonovom diskurze sa fetišom stali “publikácie”, ich kategorizácia a kvantita, pretože prevládlo myslenie, že len takto sa dá akademický výkon “objektívne merať” a napokon previesť na finančné jednotky. Ide takisto o “konceptuálny omyl” a chybný manažérsky nástroj, ktorý prevzal obyčajný klasifikačný systém publikácii z oblasti knižných informácií a urobil z neho médium hodnotenia. Pretože publikácia nie je cieľom, ale len prostriedkom tvorivej akademickej práce. Tým cieľom je intelektuálne dielo (poznatok, teória, objav, patent, interpretácia atď.), ktoré celkom prirodzene potrebuje byť komunikované, t. j. zverejnené (publikované), aby dosiahlo svoj účinok. Sotva niekto robí svoju akademickú prácu len sám pre seba, ale rovnako ani pre publikovanie z finančných dôvodov. Táto prevrátená vykaznícka a finančná logika deformuje akademickú morálku, kultúru a praktiky.
“Kameňom úrazu” je naše vlastné myslenie o sebe samých a o svete, v ktorom žijeme. Namiesto upevňovania tohto zlého systému našich akademických praktík a ich riadenia je potrebné nájsť, vytvoriť a realizovať iný, lepší a adekvátny systém