Kvalita bez etiky a vzťahu k študentom?

Jozef Hvorecký

Roky som zápasil s akreditačnou komisiou o to, aby sa posudzovanie kvality vysokých škôl nezužovalo na ich publikačnú činnosť. Vysvetľoval som, že podstatný je vzťah učiteľov k študentom a etika všetkých činností, keďže sa s nimi študenti stretávajú oveľa častejšie ako s ich publikáciami. Lenže práve toto sa v kritériách akreditácie nikdy neobjavilo.

S napätím preto očakávam, ako bude vysoké školy hodnotiť novovytvorená Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo. Prvé verejné vystúpenie predsedu jej výkonnej rady, profesora Ing. Roberta Redhammera, PhD., neponúka veľa optimizmu. Prof. Redhammer v ňom hovorí predovšetkým o tom, čo nebude robiť: nebude rušiť vysoké školy, nebude ich kategorizovať, nebude sledovať uplatnenie ich absolventov, nedokáže zaručiť nezávislosť rozhodovania agentúry.

Z pozitívnych cieľov treba privítať snahu o zlepšenie pomeru vedeckých výstupov a  vzdelávacích činností. Priority má však zvláštne: „Ak zlepšíme vnímanie kvality našich vysokých škôl, potom sa vráti aj dôvera v ne a mladí budú chodiť študovať na naše školy.“ Cieľom teda nie je kvalita, ale jej vnímanie. Čítam to tak, že chce zlepšiť situáciu lepším marketingom, nie vnútornou transformáciou systému.

Prof. Redhammer neodmieta direktívne riadenie pri realizácii svojich zámerov: „My totiž môžeme postaviť akreditačné štandardy tak, aby nútili vysoké školy zlepšovať sa neustále.“ Neočakáva teda ich vlastnú iniciatívu, nápady a tvorivosť. „Kvalita“ bude to, čo za ňu vyhlási agentúra. Dobre to vidieť na myšlienke zriadiť pri každom študijnom programe radu, ktorá by sa zaoberala náborom študentov a uplatnením absolventov. Uplynulých osem rokov bol rektorom jednej z najväčších VŠ – prečo ju nezriadil na svojej univerzite? Keby existovala, mali by sme v danej oblasti prvé skúsenosti. Takto chce spraviť povinným orgán, o ktorom takmer nikto nič netuší. Navyše študijné odbory, o ktoré je dostatočný záujem medzi študentmi a zamestnávateľmi, ho nepotrebujú. Samozrejme, ak jeho existencia bude potrebná pre akreditovanie, zriadia ho. A potichu budú nadávať na ďalšiu byrokratickú záťaž.

Perlička na záver: Profesor Redhamer neskrýva svoju zaujatosť. V rozhovore dvakrát opakuje, ako sa obetoval tým, že odišiel z profesorského miesta, na ktorom mohol ešte pätnásť rokov pôsobiť – a to miesto bolo na „skvelej univerzite“. Myslíte si, že sa na ňu teraz dokáže dívať nestranne?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *