Politika a vzdelanie

Emil Višňovský

Sféra politiky a jej aktéri — profesionálni politici — sú pod obrovskými tlakmi. Ani nie tak zo strany občanov a voličov, ako zo strany “siedmej veľmoci” — médií (popri ďalších tlakoch, ktoré na politikov za oponou verejnosti nesporne vyvíjajú ich sponzori a oligarchovia). Tieto verejné mediálne tlaky “miešajú karty” a v dnešnej informačnej spoločnosti majú obrovský vplyv, ktorýnikto — ani politici sami — nemôžu brať na ľahkú váhu. Média, nech už artikulujú akékoľvek záujmy — verejnosti a občanov, politikov či ich sponzorov, alebo samej pravdy a morálky — sú celkom prirodzene súčasťou politických diskusií, ale aj rôznych kampaní a ďalších stratégií, zameraných na sféru politiky. Motívom je pliaga korupcie, ktorej súčasťou (iba zdanlivo neškodnou) je plagiátorstvo rôzneho druhu či rozsahu.

Jednou z takých stratégií je “lustrácia” vrcholových politikov, pokiaľ ide o autentickosť(pravosť) ich politických aktov — napríklad oficiálnych prejavov —, ako aj ďalších kompetencií vrátane formálneho vzdelania. Know-how tejto stratégie nepochádza z domácich zdrojov. Investigatívni žurnalisti v demokratických krajinách už dávnejšie sledujú túto “stopu” (v Česku sa tejto téme médiá venovali už v roku 2011). Na mediálnu udicu plagiátorstva sa chytili aj veľké politické ryby. Z plagiovania, teda “kopírovania” zdrojov z iných politických prejavov boli obvinení napríklad B. Obama, J. Biden, M. Trumpová, B. Carson, M. Le Pen. Škandálom okolo pochybne získaných akademických titulov sa nevyhli politici v mnohých krajinách, od Nemecka (2011 kvôli tomu odstúpil minister obrany, 2013 aj ministerka školstva) cez Španielsko (2018 minister zdravotníctva), Maďarsko (2012 prezident), Česko (2018 ministerka spravodlivosti) až po Tadžikistan (2017 viacerí obvinení vrátane vicepremiéra). Podľa Brookings Institute čistá nie je ani dizertácia V. Putina. Problémy mali špičkoví politici aj v ďalších krajinách (Fínsko, Srbsko, Rumunsko, Irán, Mexico).

Problém plagiátorstva sa týka primárne akademickej sféry, nie politickej: je to téma na samostatný rozbor, ktorá sa špeciálne skúma v samostatných dizertáciách, štúdiách a monografiách, napríklad v Príručke akademickej integrity (Springer 2016).

Plagiátorstvo však v súčasnosti prekročilo hranice akadémie. V politickej sfére táto téma otvára hlbšie a vážnejšie otázky vzťahu politiky a vzdelania. Aké je adekvátne vzdelanie, a teda kvalifikácia pre politika? Aký majú politici postoj k vzdelaniu — svojmu vlastnému a aj vôbec? Nejde pritom iba o formálne tituly, hoci súčasťou úpadku dnešnej spoločnosti je práve stotožňovanie vzdelania s titulmi. “Otitulovaný” a vzdelaný človek predsa nie je to isté. Najmä v tých prípadoch, kde titul nie je krytý vzdelaním, ale len “papierom”. Znakom krízy našej spoločnosti je práve honba za týmito “papiermi”, ktoré nie sú kryté poctivými vzdelaním. Každýplagiátor — politik či nepolitik — je práve takýmto prípadom.

O akej kríze tu hovorím? V prvom rade o morálnej kríze, ktorá je určite spojená s intelektuálnou úrovňou človeka. Osvietenci — či už antickí ako Sokrates alebo moderní ako Voltaire — mohli mať prehnané požiadavky na človeka, ale v jednom sa určite nemýlili: morálna a intelektuálna úroveň idú ruka v ruke. Platí teda, čím vzdelanejší, tým morálnejší, a naopak. Kauza predsedu parlamentu nastolila problém morálneho zdravia politiky i celej spoločnosti.

Ak si vezmeme politiku a politikov — aká je to vlastne činnosť a kto je to politik? Čo potrebuje pre úspešné vykonávanie svojej činnosti? Z dejín poznáme prípady politikov, ktorí mali najvyššie elitné vzdelanie a práve vďaka tomu sa zapísali do dejín. Isteže nie všetci, niektorým ani to nepomohlo. Oproti nim stoja úspešní politici bez najvyššieho formálneho vzdelania. Prirodzene inteligentní, empatickí a geniálni komunikátori.

Plagiátorstvo v našej digitálnej ére nie je žiadny technický problém. “Skopíruj a vlož” je každému ľahká a dostupná metóda produkcie akýchkoľvek textov či prezentácií. Problémom je práve ten amalgám — spojenie morálky a vzdelania, ktoré idú ruka v ruke. No morálka je predsa len základom, na ktorom stojí dôveryhodnosť každého človeka. O politikoch ako verejných aktéroch nehovoriac. Politik bez dôvery je atrapa.

Kauza predsedu parlamentu je len jedným z krikľavých prípadov, ktoré ukazujú, že politika a vzdelanie u nás nejdú ruka v ruke. Práve kvôli tej morálke. Jednoducho, politici si vzdelanie nevážia. Svoje vlastné, ani tých druhých. Nie je to pre nich hodnota. Vážia si len formálne tituly, o ktoré im ide. Ukazujú svoje hodnoty: všetko je dobré, čo nám prinesie moc. Skutočná autorita, založená na skutočnom vzdelaní a morálke, je pre nich neznámy pojem.

Na stranu akých hodnôt sa stavajú médiá by malo byť jasné. Na stranu akých hodnôt sa postaví občan? Hoci už aj v nadchádzajúcich prezidentských voľbách.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *