V akom štáte žijeme?

Emil Višňovský

Pri hľadaní odpovedí na túto otázku môžeme hneď na úvod dať bokom jednu z nich: nežijeme v ideálnom štáte, pretože ideálny štát neexistuje. Iba ak v utopických snoch. Tu ide o našu realitu, ktorú ako občania zažívame denno-denne na vlastnej koži. Ak teda odmietame utópiu, treba odmietnuť aj uvažovanie o štáte z hľadiska ideálnych, utopických kritérií.

            Otázka, v akom štáte žijeme, má veľký význam z hľadiska občana. Je to otázka, ktorú si kladie (a mal by si klásť) občan ako ten, na ktorého pleciach spočíva ťarcha štátu (nielen kvôli daniam).  Charakter štátu takisto poznačuje charaktery a postihuje osudy občanov.

            Pripomeňme si abecedu politickej vedy a filozofie: občan je tiež súčasť štátu. Štát, to nie je len vláda alebo jej výkonné zložky či centrálna štátna moc. Vláda, parlament, súdy sú len orgány štátnej moci, nie “štát” sám. Bez občanov totiž žiadny moderný štát neexistuje. Štát, to sme my všetci. Ide však o to, ako sa občania na utváraní štátu a na realizácii štátnej moci podieľajú. V demokratickej teórii dávno platí aj ďalšia poučka: štát je tu pre občanov, nie občania pre štát, resp. štát je pre občanov rovnako, ako sú občania pre štát. Takže otázka má dve strany: čo robia občania pre svoj štát a čo robia štátne orgány pre svojich občanov? A napokon do tretice: štátna moc (výkonná, zákonodarná a súdna) má plniť “celoštátne” funkcie, “starať sa” o všetkých občanov, všetky vrstvy obyvateľstva a o krajinu ako celok. Napríklad ministerstvá ako štátne inštitúcie nemôžu pri výkone štátnej moci “patriť” tej či onej politickej strane, pretože ministerstvo (napr. školstva) má ex offoplniť celoštátne funkcie bez ohľadu na to, ktorá politická strana ho práve “obsadila” svojimi nominantmi. Žiadne ministerstvo nie je “vlastníctvom” nejakej politickej strany — aspoň nie v demokratickom štáte .

            Odpovede na otázku, v akom štáte žijeme, sa celkom prirodzene rôznia: žijeme v národnom štáte Slovákov, v liberálno-demokratickom, postkomunistickom štáte, najnovšie údajne v “mafiánskom štáte” a celkom isto v štáte, ktorý má problémy s korupciou atď. Z hľadiska občana je rozhodujúce, ako sa k nemu správa štátna moc — štátne inštitúcie, centrálne či lokálne.

            Kým totalitná štátna moc svojich občanov kontroluje a špehuje, pretože ich považuje len za “materiál” pre svoje ciele, súčasná post-totalitná štátna moc svojich občanov buď ignoruje, alebo nimi všemožne manipuluje. Legitimita tejto moci, odvodená od volebných procedúr, je jedna vec. Druhá, ešte podstatnejšia vec je uplatňovanie a fungovanie štátnej moci v praxi. Príkladom ignorancie orgánov štátnej moci voči občanom je napríklad súčasné “hurá-riešenie” desaťročia zanedbaných cestných komunikácií v Bratislave. Kde zostal občan, ktorý sa nepotrebuje premávať po verejných komunikáciách iba z pasie, ale práve kvôli plneniu pracovných povinností, ktoré sú verejnou záležitosťou? Kto spočíta ekonomické, časové, psychologické a ďalšie straty, ktoré vznikajú na strane pracujúcich občanov v dôsledku dlhodobej ignorancie stavu verejných komunikácií zo strany štátnych orgánov? Ale súčasné “hurá-riešenie” je len odvrátenou stranou tej istej mince. Príkladom manipulácie zo strany štátnych orgánov nielen voči občanom ako zamestnancom verejnej inštitúcie, ale voči verejnej inštitúcii ako takej, je zasa škandalózna kauza, ktorú vyrobilo ministerstvo školstva proti SAV. Ministerstvo ako orgán štátnej moci, ktorého úlohou je zabezpečiť riadenie rezortných organizácií podľa zákona, zabránilo výkonu zákona o verejných výskumných inštitúciách pod formalistickou zámienkou, čím uviedlo SAV nielen do stavu právnej neistoty, ale na pokraj inštitucionálneho kolapsu. Vydávať toto za záujem ministerstva na rozvoji vedy a výskumu je facka do tváre verejnosti. Kto spočíta ekonomické, morálne, psychologické a ďalšie straty na strane vedeckých pracovníkov SAV?

            Nežijeme v ideálnom štáte, ale ani v “najlepšom z možných svetov”, o ktorom písal kedysi filozof Leibniz či sníval jeden náš nebohý mladý neoliberál. Kto ešte nevidí, že štátna moc u nás (ale aj inde vo svete) nereprezentuje záujmy občanov, ale skôr sponzorov politických strán (oligarchov), štátnych úradníkov (byrokratov) a samotných vykonávateľov tejto moci (politikov)? Štátna moc bola jej aktérmi “sprivatizovaná” a “odcudzená” od efektívnej účasti občanov. Zo štátnej moci sa stal “politický biznis” a štátne inštitúcie sa začali riadiť na spôsob súkromných firiem. Riadenie štátu v záujme občana vyzerá inak. Je načase nastoliť otázku charakteru, funkcií a verejnej zodpovednosti štátnej moci.

            Štátna moc v našej krajine je zrelá na rekonštrukciu, ak si má občan povedať: “Toto je môj štát, v ktorom chcem žiť”. Takáto rekonštrukcia sa začína vzdelanými, sebavedomými a aktívnymi občanmi. Nie je to beh na krátke trate.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *