O hodnote vedeckej práce a jej výsledkov

Medzi hodnotou výsledku vedeckej práce (vedeckého výstupu), ktorá nespočíva v ničom inom ako v jeho prínose k poznaniu a rozvoju príslušného vedného odboru, a finančným ohodnotením, t. j. sumou peňazí, ktorá sa autorovi, resp. autorom prizná za tento výsledok (výstup či „produkt“) neexistuje žiadna „objektívna“, a už vôbec nie „vedecky“ stanoviteľná korelácia. Hodnoty výsledkov vedeckej práce jednotlivých vedných odborov, ktorých je u nás vyše 200, sú navzájom nesúmerateľné. Je prosto iracionálne a priamo nevedecké navzájom pomeriavať vedeckú hodnotu výsledkov práce fyzikov, matematikov, chemikov, biológov, psychológov, sociológov, právnikov, filozofov atď. hoci už len preto, že každá spoločnosť potrebuje všetky tieto výsledky, aj keď v rôznej miere. A ten, kto by chcel stanoviť, že výsledky fyziky potrebujeme vo väčšej miere než výsledky filozofie, si osobuje mimoriadne trúfalú, a teda aj riskantnú, ba priamo neudržateľnú pozíciu.

Každý však chápe, že každý vedný odbor potrebuje pre svoju existenciu (nehovoriac už o rozvoji) určitý objem financií, pričom tento objem je u všetkých odborov, prirodzene, rôzny, čo je dané viacerými faktormi od veľkosti danej vedeckej komunity až po materiálovú a informačnú náročnosť výskumu. Teda aj fyzika potrebuje inú sumu peňazí než filozofia atď. Táto suma je, samozrejme, vždy konkrétna, nie abstraktná, a odvíja sa logicky od základných ukazovateľov, ktoré je nevyhnutné brať do úvahy, ak má daný vedný odbor vôbec existovať. A ten, kto je zodpovedný za financovanie vedných, resp. študijných odborov na univerzitách, nepochybne stojí pred neľahkou úlohou túto sumu určiť, a to tak, aby týmto financovaním ich existenciu zabezpečil buď v holej, zúženej alebo rozšírenej reprodukcii. Rozhodnutie o tom, o akú reprodukciu má ísť, je politické rozhodnutie, ktoré predchádza akúkoľvek matematiku či „metodiku“ výpočtov súm peňazí, ktoré sa majú napokon jednotlivým odborom prideliť a rozdeliť. Z toho jasne vyplýva, že korelácia medzi hodnotou výsledku vedeckej práce (vedeckého výstupu) určitého odboru a finančnou sumou, aká je tomuto odboru pridelená z nejakej globálnej sumy X, je určená čisto subjektívne podľa úsudku toho, kto rozhoduje o rozdeľovaní nejakej globálnej sumy X medzi subjekty vedeckej práce. Teda podľa toho, či si ten subjekt politicky zvolil zúženú, holú alebo rozšírenú reprodukciu daného odboru.

V prípade našich univerzít je týmto decíznym subjektom Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu. A v prípade humanitných a spoločenských vied je „metodika“ výpočtu súm peňazí celkom evidentne taká, že za ňou je celkom evidentné politické rozhodnutie o zúženej, nanajvýš holej reprodukcii týchto odborov. Povedané po slovensky: kto chce psa biť, palicu si nájde. Teda kto si neželá zachovanie (nieto už rozvoj) týchto odborov, tabuľkový výpočet si vymyslí.

Z čoho vychádza takáto politika? Alebo akú má motiváciu? Nech je to akokoľvek, určite to nie je len jeden faktor: môžu to byť napr. „science wars“, ktoré vo vyspelom svete už dozneli, ale teraz prichádzajú k nám. V nich tzv. tvrdé vedy majú navrch nad tzv. mäkkými vedami. Alebo to môže byť jednoducho ideologická nedôvera k našim domácim sociohumanitným vedám, ktoré sa údajne stále nevymanili z bývalého „starého režimu“. Alebo to môže byť faktické tvrdenie o „premnožení“ týchto vied, lebo vraj je oveľa ľahšie ich rozvíjať a študovať na rozdiel od „serióznych“ vied. Alebo to môže byť neraz opodstatnene zlé renomé a nízka kvalita týchto vied. No môže to byť jednoducho aj politické diletantstvo a krátkozrakosť tých, čo nevidia význam a poslanie týchto vied, či dokonca skrývaný, ale ľahko demaskovateľný zlý úmysel voči nim. Alebo – najpravdepodobnejšie – všetko dokopy.

Existuje vôbec nejaké rozumné a dôstojné východisko z tejto „šlamastiky“a takmer smrteľného zovretia spoločenských a humanitných vied? Chceme tvrdiť, že medzi rozumnými ľuďmi – a racionalitou sa všetci vedci hrdia predovšetkým – východisko existuje. Mohlo by spočívať napríklad v tomto:

  1. V obrate ku kultúre vzájomného lepšieho chápania a solidarity medzi všetkými vedcami a akademikmi bez rozdielu odboru.
  2. V zbavení sa nároku vedca jedného odboru hodnotiť výsledky iného odboru a v rešpektovaní sa navzájom (napr. sociohumanitní vedci nemajú sklony posudzovať výsledky prírodných a technických vied, pokiaľ ide o ich parametre aj finančné požiadavky, prečo však je to opačne?).
  3. V opustení mýtickej a ideologickej predstavy, že vedecká hodnota výskumu a výsledku vedeckej práce má a musí mať vždy nejaké – dokonca „objektívne“ – finančné vyjadrenie a koreláciu.
  4. V prehodnotení politických princípov financovania vedy a výskumu.
  5. V rozvíjaní vedomia o význame sociohumanitných disciplín a oprávneného, na kvalite založeného sebavedomia ich predstaviteľov.

Úloha rozdeľovania globálnej sumy X pre verejné vysoké školy, o ktorej je „verejným tajomstvom“, že je nedostatočná, je iste neľahká. Je to politická úloha v prvom rade, za ktorou je politické rozhodnutie, či už skryté alebo otvorené. „Hra“ na „objektívne“ či „objektivizované“ metodiky však k ničomu nevedie rovnako ako politika, ktorá chce „šetriť“ na sociohumanitných vedách. Aby sme adekvátne parafrázovali jeden slogan z jedného bilboardu: Neštuduj sociohumanitné vedy – a budúcnosť sa ti nepoďakuje. Alebo celkom anti-sokratovsky: Nepoznávaj sám seba – a nechaj sa prekvapiť, čo z teba bude.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *